Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

pondělí 5. ledna 2015

Zablúdiť nemôžeš.

,,Kto raz položil srdce na oltár prírody, 
stáva sa navždy túlavým psom."
/autor neznámy/

Ahojte!
Chcela by som sa s vami len podeliť o zážitky a myšlienky z jemnej túry, na ktorú sme sa vydali minulú nedeľu. Samozrejme, s kopou fotiek. Enjoy! ;)

V sobotu sme si povedali, že by sme mohli niekam ísť. Inšpirované družinou Surikát sme si vybrali ako cieľ Skalnatú chatu. Večer sme doriešili detaily, že kedy, ako a s kým a hajde do postelí. Z Kežmarku sme vyrážali vlakom o 7:50 a približne o 9tej sme boli v Starom Smokovci. Rýchla cesta do Sintry a mohlo sa ísť.
Priznám sa, strašne sa nám nechcelo. Ešte len po ceste na Hrebienok sme plánovali ako sa otočiť. Boli sme unavené (ja som spala asi 4 hodiny v noci) a samozrejme lenivé. No nevzdali sme to a tak sme sa naň napokon vyškriabali. Rýchla prehliadka takmer prázdneho Tatranského ľadového dómu, obdivovanie huňatých psov a šlo sa.

 




















Ďalšia cesta Hrebienok - Zamkovského chata prebiehala tak pohode. Nabrali sme nový dych, radosť zo snehu, zo spomaleného času (veď viete, ako napísal Nevrlý: ,,Při putování se nádherně zpomalí čas, rozloží se na okamžiky, žiješ po tu dobu v jiných rozměrech."), z ľudí, prírody a SLNKA, ktoré nám svietilo na cestu. A taktiež sme stretli líštičky. Mám rada tieto zvieratá, sú krásne. Ale bolo to trochu smutné stretnutie, keďže tie líšky šli až priamo k nám (a besné neboli). Stratili svoju divokosť. A to je vždy smutné.
























Na Zamkovského sme sa občerstvili mňamóznou pravou cesnakovou polievkou, čajom a našim sintráckym hroznovým cukrom a po asi pol hodine sa šlo ďalej. Nasledujúca zastávka: Skalnatá chata.



A práve niekde uprostred cesty tam, keď sme si spravili krátku zastávku (a potom ešte ďalších päť), keď som pozerala na hory týčiace sa oproti, som si uvedomila svoju malosť. A naopak mohutnosť a majestátnosť hôr. Čo som ja, človek, pri nich? Keby ta hora chcela, tak ma zapučí ani neviem ako. Príroda je silná vec. A trpí nás tu napriek tomu, že mnoho ľudí ju má v päte a ubližuje jej.
A tak, s pohľadom zabodnutým na Slavkovský štít, na ktorý sa chystáme snáď v blízkej dobe, som musela povedať Bohu „Vďaka, Oci!“. Lebo to čo máme, aspoň my podtatranci pred očami v podstate každý deň, je proste paráda a hlavne veľký dar.










Nuž, aby som dokončila svoje siahodlhé rozprávanie, na Skalnatú chatu sme došli aj napriek tomu, že sa nám raz stratil chodník spod nôh. Oslávili sme to poslednými zvyškami čaju, žiletkovým šejkom (voda vo fľašiach nám zmrzla a naozaj sa dala piť len s veľkým sebazaprením) a pečiatkou do môjho Cestovateľského bordelu na koliečkach. Cesta do Lomnice bola takmer kostilámajúca, no prišli sme akurát tesne pred odchodom vlaku. 
Doma sme zo stanice šli rovno na omšu. Poďakovať.




Fotky: drvivá väčšina Baška A. 

Žádné komentáře:

Okomentovat