Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

neděle 18. ledna 2015

Muž, ktorý kráča so slnkom.

Koľko krát ste už stretli inšpiratívneho človeka? Isto dosť, veď takých behá po svete nie málo. Ale asi sa to nedeje každý deň. Mne sa pošťastilo jedného stretnúť práve dnes. 

Trepali sme sa tak zľadovatelým snehom Veľkého hangu na Téryho chatu, nikde nikoho, všade hmla, keď zrazu kdesi pod nami v diali zasvietila červená bunda. Trochu nás utešilo, že asi teda ideme fakt dobre, keď si to ten turista mieri za nami. Tak sme kráčali ďalej. Niekde pred Malým hangom nás dobehol, prihovoril sa trochu zhrozený, že nemáme mačky ani paličky. Trochu sme pokecali a kráčali ďalej. Téryho chata pokorená. Pre mňa druhý krát, pre Julku prvý a to hneď na prvý pokus v Tatrách. A dokonca za nie prívetivých podmienok.

Dole sme šli tiež s tým mužom. To, že sa volá Dušan sme zistili až na Hrebienku pri lúčení. No cestou tam sme sa rozprávali o veciach. O tom, že podľa neho musíme byť odvážne, keď sme sa dve baby vybrali na Terinku a dokonca sme to zvládli, o horskom poistení, kedy čo volať (112 alebo horskú), o tom, že do zimných Tatier jedine s paličkami, o tom, kam sa dá ísť do zimných Tatier a tak podobne.


Ale. Prečo ma tak inšpiroval? Dobre počúvajte.
Dušan ma 65 rokov, horolezecký preukaz vo vrecku, hory si užíva teraz na dôchodku, kým bol mladý musel chodiť do práce, doma to nemá úplne skvelé a tak mu na cestách po horách a štítoch, na ktoré sa štverá nohami a holými rukami, robí spoločnosť len slnko. Že doma každé ráno cvičí a pije veľa vody. Že má zo všetkého najradšej rád, keď si ešte pred západom slnka postaví na svojej niekoľkodňovej ceste stan, ktorý je jeho útočiskom a ráno ho zobúdzajú slnečné lúče. Že v batohu nosí aj kompas, keď ide niekde do neprebádaných častí, pretože mu už raz možno aj zachránil život. A že vie, že sa na svojich cestách môže spoľahnúť jedine na seba a svoj ruksak.Že v Tatrách sa dá oddýchnuť, že hory sú častokrát lepšie ako nejaký psychiater, že ozajstným prioritám v živote sa naučíš pri pobyte v prírode pretože to, čo je v údolí (rozumej v mestách) je sajrajt.
Keď sme sa na Hrebienku lúčili, nestihla som mu povedať, že keď sa nabudúce stretneme v horách cez zimu, budem mať so sebou paličky. Ale dostala som druhú príležitosť na vlakovke v Starom Smokovci. Vymenili sme si mailové adresy a ešte sme sa spolu zviezli do Popradu. Tam sme sa už rozlúčili. A viete čo je na ňom ešte super? Múdre oči a úprimný úsmev. A tá radosť zo života, ktorá z neho sála na kilometre.
Spoločnú fotku však nemáme. Tak aspoň zvyšné naše.