Majáky.

Ten pocit keď prší a ty kráčaš po lesnej cestičke. Spomaľuješ krok a počúvaš príbeh, ktorý ti rozprávajú stromy. Kvapky dopadajú na listy, odrážajú sa a dopadajú na tvoju tvár a ruky. Končeky prstov ti šteklí vysoká tráva. Nevidíš ďaleko pred seba, valí sa tam hmla, v ktorej sa pomaly strácaš aj ty. Cestu ti udávajú len nízke stĺpy žiariace červenou, ako majáky uprostred zeleného mora listov. A keď vyjdeš z lesa, otvára sa ti pohľad na dych vyrážajúcu krajinu. Vtedy si uvedomíš, že hoci si na opačnej strane republiky, stále si doma.

-

,,Máš strach z neznáma, ale i křišťálovou jistotu, že domov máš všude. Zabloudit nemůžeš, všechno nosíš s sebou, kam dojdeš, tam je tvůj cíl. Stříbrně pofukuje, oko se nikde nezachytí. Z cizích lesů vane chlad, kdesi v nich je tvoje dnešní lože, je tam i voda, které se napiješ.

 Všude čeká neznámé. Dlouho bys seděl ve smilce s kamenem pod zády, ale je nutno se rozhodnout, večeru tmavne kožich. Vstaneš, jako zvíře chytáš vítr nozdrami. Pak přijde okamžik svobody, který nelze zaplatit, přiletí jako šíp. Náhle víš, kam půjdeš.

Neznámo před tebou, neznámo za tebou, vstříc ti běží jen tchoří tlapky noci. Sladká, nebeská vteřina svobody!"

(Miloslav Nevrlý - Karpatské hry)

-

Poviem vám, posledné dni som si užívala na maximum. A čo som sa vďaka nim naučila?
Že meškanie na puťák sa dá expresne dobehnúť, že pršiplášť nie je prežitok a že sa lesa netreba báť. Ďalej, že treba veriť turistickým značkám a nie vždy sa oplatí vyberať si zdanlivo najlepšiu cestu - práve tá vás môže doviesť do paže. A tiež, že sa netreba uspokojiť s prvým čo nájdete, ale oplatí sa zájsť za roh a objaviť niečo lepšie. A viete čo? Stále sa nájdu dobrí ľudia, ktorí vás pozvú k sebe domov len tak.

A teraz mi zazlievajte, že radšej behám po vonku ako sedím za počítačom!

Na Kremenci.