Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

pondělí 25. srpna 2014

Spočítaj ma.

Koľko krát ma naozaj je?
Ja viem. Taká Timka ako ja je na svete len jedna. Jediná, jedinečná,...

Aká som taká som
Som jednoducho žena
Keď sa mi zachce smiať
Smejem sa ako pojašená
(Jacques Prévert - Aká som taká som)


Moja mamka vraví, že som všade. Nemá to rada. Ja totižto "musím" byť na (takmer) každej akcii. Či už skautskej, či organizovanej našim mládežníckym parlamentom alebo na hocakej. Proste ma to baví. Som to ja. Vraj som všade, no len nie tam kde mám byť. Ale to je podľa mňa subjektívny názor každého, kto ma práve niekde potrebuje.

Tak znova.
Koľko krát ma naozaj je?

Som doma, som v lese, som na koncerte, som v obchode, som na puťáku, som v knižnici, som stopárka na kraji cesty po boku s nejakým borcom, som kamoška na telefóne trčiaca niekde na organizačnom stretku čohosi.
Poznávacie znamenie? Sukňa a trekové topánky. Najlepšie v jednej kope. Strapaté vlasy, dva dredy a úsmev od ucha k uchu. Keď ma stretnete pravdepodobne si budem spievať.

Tak znova.
Koľko krát ma naozaj je?

Spočítaj ma.


sobota 23. srpna 2014

Majáky.

Ten pocit keď prší a ty kráčaš po lesnej cestičke. Spomaľuješ krok a počúvaš príbeh, ktorý ti rozprávajú stromy. Kvapky dopadajú na listy, odrážajú sa a dopadajú na tvoju tvár a ruky. Končeky prstov ti šteklí vysoká tráva. Nevidíš ďaleko pred seba, valí sa tam hmla, v ktorej sa pomaly strácaš aj ty. Cestu ti udávajú len nízke stĺpy žiariace červenou, ako majáky uprostred zeleného mora listov. A keď vyjdeš z lesa, otvára sa ti pohľad na dych vyrážajúcu krajinu. Vtedy si uvedomíš, že hoci si na opačnej strane republiky, stále si doma.

-
,,Máš strach z neznáma, ale i křišťálovou jistotu, že domov máš všude. Zabloudit nemůžeš, všechno nosíš s sebou, kam dojdeš, tam je tvůj cíl. Stříbrně pofukuje, oko se nikde nezachytí. Z cizích lesů vane chlad, kdesi v nich je tvoje dnešní lože, je tam i voda, které se napiješ.
 Všude čeká neznámé. Dlouho bys seděl ve smilce s kamenem pod zády, ale je nutno se rozhodnout, večeru tmavne kožich. Vstaneš, jako zvíře chytáš vítr nozdrami. Pak přijde okamžik svobody, který nelze zaplatit, přiletí jako šíp. Náhle víš, kam půjdeš.
Neznámo před tebou, neznámo za tebou, vstříc ti běží jen tchoří tlapky noci. Sladká, nebeská vteřina svobody!"
(Miloslav Nevrlý - Karpatské hry)
-

Poviem vám, posledné dni som si užívala na maximum. A čo som sa vďaka nim naučila?
Že meškanie na puťák sa dá expresne dobehnúť, že pršiplášť nie je prežitok a že sa lesa netreba báť. Ďalej, že treba veriť turistickým značkám a nie vždy sa oplatí vyberať si zdanlivo najlepšiu cestu - práve tá vás môže doviesť do paže. A tiež, že sa netreba uspokojiť s prvým čo nájdete, ale oplatí sa zájsť za roh a objaviť niečo lepšie. A viete čo? Stále sa nájdu dobrí ľudia, ktorí vás pozvú k sebe domov len tak.

A teraz mi zazlievajte, že radšej behám po vonku ako sedím za počítačom!

Na Kremenci. 



úterý 5. srpna 2014

vánky.

Je mi celkom dobre takej zmiznutej. Hm, v poslednom čase miznem snáď až príliš často, ale pomaly prichádza čas, keď budem všade možne len nie stratená. To viete, skautské akcie a tak. Bude zábava.
Cha, a taktiež na mňa prichádza nejaký poetický čas. Zatiaľ je to len voňavý vánok čas od času, ale myslím, že víchor na seba nenechá dlho čakať. Je to ako keď píšem niečo sem na blog. Pýtate sa ma, že kedy konečne niečo uverejním. Čo ja viem? Nelámem si s tým hlavu. Pár dní pred písaním sa mi začne niečo motať hlavou, deň za dňom to dostáva obrysy až zrazu..píšem. Jednoduché ako facka.

Dnes sa mi chcelo kresliť. Nie je to nič úchvatné. Proste taká moja čarbanica, ktorá skončila v denníku. Niekto píše, ja si kreslím. V podstate je to to isté. Obe varianty odzrkadľujú autorove pocity a myšlienky. Veď ako povedal Picasso: ,,Dielo, ktoré človek vytvára, nie je nič iného než forma denníku."

Kto by neľúbil červenú?