Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

pondělí 28. července 2014

ako sa chodí na huby.


,,S nohama křížem a s rukama za hlavou 
koukám nahoru na oblohu modravou,.."

Som doma. Príliš skoro na to, aby to bolo pekné. Keď som dnes ráno sedela v buse, mala som chuť z neho vyskočiť a utekať späť. Ale čo už. Prakticky ma nikto nedonútil prísť skôr, mohla som ostať, ale to by vzhľadom k okolnostiam nebolo vhodné. No verím, že sa tam v blízkej budúcnosti ešte zjavím. A prečo?

Pretože keď vchádzaš do dvora, už pri bráne ťa zdraví naša Sindy, o pár sekúnd na to vybehnú mačky a keď vojdeš do domu sú tam starí rodičia. Vítate sa, tak preventívne a hlavne z lásky rýpnete do deda, rozprávate sa o všetkom možnom, pučíte čo vám babka postaví na stôl a potom pohodička. A ako sa chodí na huby? Takto: ,,Dedo? Nechcelo by sa ti ísť zajtra na huby?" A dedo celý šťastný plánuje ako pôjdeme na omšu o 7:30 a po omši na huby. Priznávam, neboli sme nakoniec. Ale plán bol.
Potom si užívaš kľudnú nedeľu, vytiahneš knihu a lavičku na záhradu, kde ťa obžierajú barany, kačky robia humbuk pri potôčiku, včely lietajú z úľa a do úľa a počuješ len šum stromov a občasné auto na neďalekej ceste. A potom príde ujo na motorke, vezme ťa "trochu sa povoziť" a zrazu sa začína Hra o život, týchto prázdnin už druhá. Ale to je iná kapitola..


pátek 25. července 2014

tak trochu.

Už tretí krát za tento týždeň ma zlialo za búrky. A vždy som sa cítila inak. Pred pár dňami mi bolo dobre, pršalo na mňa a ja som sa musela smiať a skákať. Našťastie bolo toľko veľa hodín, až ich bolo málo a ľudia sedeli doma.
Dnes som bola s Lucy a domov som šla za silnej búrky. Dáždnik som odmietla, nepôjdem predsa s bleskozvodom v rukác, a tak som bola hneď celá mokrá. Ale bolo to dobré. Tá búrka tak trochu vyjadrovala moje pocity. Mala som chuť hádať veci, kričať a metať blesky. Namiesto toho som šla pomaly po chodníku, na tvári kamenný výraz a užívala som si búrku, ktorá to spravila za mňa. Kým som došla domov bola som kľudná.

Len tak, by the way: zajtra vypínam svet. Beriem pár vecí, knihu a smer dedina, kde býva babka. Mobil pravdepodobne dvíhať nebudem (na čo aj?) a notebook asi tiež nechávam doma. Keby niečo, tak mi pošlite holuba. Alebo ma môžete prísť pozrieť, od Kežmarku je to asi hodina autom. A kedy prídem? Keď sa mi bude chcieť!


čtvrtek 24. července 2014

bonboniéra - časť druhá.

Maličká ochutnávka tábora. Keď si tak prechádzam album, celkom mi na nás sedí citát: Keď ti život podá citrón, urob si z neho limonádu. Nám dal blato a tak sme sa hrali.

P.S.: Priznávam, vyberala som fotky, kde sú hlavne Rybičky (naša družina).

Štvrtý district vodákov s Effie.


Baška,Cyril a Metod (myši), ja a Nika na večierku Kapitolu, kde sme predvádzali svoje schopnosti.

Naša skupina po Permoníkovom behu.

Moja obľúbená - blatová vojna.




Ako prežiť v prírode - časť prvá: Oheň s komínom a prístrešok

väčšina táborového osadenstva

úterý 22. července 2014

Bonboniéra.

A máme po tom. Po čom? No predsa po krásnych, krátkych, ťažkých, radostných, upršaných a slnečných dňoch skautského tábora. Museli sme skončiť skôr. Blata bolo po členky, vody všade veľa a teda som aj tak trošku tušila, že sa to stane. Aj tak ma to vzalo a hneď po nástupe som si musela dať rozdýchavajúcu prechádzku mimo tábor.

Okrem toho, že tento tábor bol charakteristický tým, že sme mali vždy pár vecí mokrých, špinavých a brodili sme sa v bahne, myslím si, že bol veľmi požehnaný na vzťahy. Zdalo sa mi, že to s ľuďmi šlo nejak ľahšie. Aspoň z môjho pohľadu. Podarilo sa mi priblížiť k ľuďom, o ktorých som si myslela, že mi to s nimi nijak raz nepôjde.

Nuž, rada by som sa tam vrátila. Aj napriek počasiu a blatu. Veď aj práve vďaka nemu sme si mohli zabehnúť Permoníkov beh (Jánske blato), zahrať bojovku, ktorá sa skončila ozajstnou hrou o život v mega ohadzovačke blatom, skúsiť zamaskovať pár členov skupiny tak, aby ich Mierotvorcovia nenašli a pri vstupnom večierku do Kapitolu predviesť svoje schopnosti a oslniť sponzorov.
Och, a hej. Téma tábora bola Hunger games - Hry o život. Dvojnásobná smola nedokončeného programu, na ktorom bolo vidno, že ho premakali.

Nevadí. Spomienky ostávajú, my v skautskej nálade tiež a už sú naplánované nejaké akcie. Tak sa teším.

P.S.: Fotky budú. Keď sa k ním dostanem.

Foto: Adam Brodanský

úterý 8. července 2014

red currant.

Červené, malé, milé.
Ako sa správne trhajú viničky? Rovnako ako červené ríbezle!

Najlepšie je začať na záhrade, kde je plno zelene a červené puntíky sa veselo hojdajú na konárikoch babkiného keru. Príjsť treba v noci, po daždivom dni, kedy sa viničky smejú ešte veselšie a pohľad na nich spúšťa Niagarské vodopády v ústach. Len s baterkou v ruke, či čelovkou na hlave a s plechovým maľovaným hrnčíčkom, kde sa ich zmestí tak akurát. A potom nastáva najradostnejší čas, kedy musíš zbierať len tie najveselšie a zároveň najhanblivejšie - červené. Chladné zelené treba nechať dozrieť, aj keby sa samé tisli na ruku.
Keď ich pozbieraš toľko, za koľkými tvoje srdce piští, máš tisíce možností čo s nimi. Zamraziť, do koláča, do cukru, ... alebo ich zjesť po ceste do bytu.