Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

úterý 27. května 2014

,,Maj sistr, fri dolars.."

Dnes v noci sme docestovali z Izraela.
Bola to krutá cesta. Teda aspoň tá z Viedne do Kežmarku. Nijak raz som sa nevedela uložiť. Okrem toho som mala sukňu a som presvedčená, že už nikdy nebudem cestovať v sukni kratšej ako po zem. Ale pozitívum je, že som sa naučila ako spať v buse. V Izraeli som spala v uličke, no do Kežmarku som sa natrepala na zem medzi sedačky (kam sa väčšinou vmestia len nohy a malý batoh) a bolo mi fajn.

Ak by som mala napísať všetko čo som v krajine mlieka a medu zažila, tak by z toho bol mega dlhý článok. Ale môžte si byť istý, že toho bolo veľa a bolo to krásne.
Napríklad putovanie púšťou, skvelé osvieženie vo vodopáde, kde na mňa potom kričala rangerka, že je to "forbidden", stopovanie na pleciach na mieste, kde je tabuľa zakazujúca stopovanie na pleciach, párty s políciou na pláži, kúpanie sa v Mŕtvom mori a v Tiberiadskom jazere, nocovanie na Jeruzalemských strechách, nočné uličky a večne sa ponáhľajúci ortodoxní židia, momenty ťažké, smiešne, romantické, únavné, chvíle keď spíš a popritom raňajkuješ, chvíle keď sa môžeš dotýkať skál a vidieť miesta, ktoré videl On.
A pomedzi všetok ten cirkus a behanie z miesta na miesto zisťuješ, kto je tvoj priateľ a tiež s kým až taký priateľ nie si a snažíš sa to meniť.

No a potom, keď príde čas odchodu, vymýšľaš kadejaké spôsoby ako si tam predĺžiť pobyt, pretože tá hlučná, príliš osvetlená krajina, plná (sympatických) vojakov a nesplnených snov, ti tak nejak prirástla k srdcu a nechce sa ťa pustiť.