Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

neděle 14. prosince 2014

Christmas blues.

Dlho som sa vám neozvala, ja viem. Ale už sa polepším!

V niektorom článku som sa trochu zasnívala nad snehom, čokoládou, prechádzkami a tak. Ono to vlastne už prišlo. Dávnejšie, ale predsa. Snehu bolo chvíľu dosť, darčeky na prvý sneh (taká jemná tradícia) boli odovzdané a vianočná nálada sa ma pomaly, ale isto zmocňuje celkovo.
Vypekám koláče, paradoxne som ale žiadne vianočné pečivo neskúšala, no ešte kopa času pred nami, častejšie si spievam, štrikujem rukavičky, viac spomínam a teším sa. Ešte plánujem skočiť na vyrábanie si vianočného baliaceho papiera a aspoň trochu originálnych handmade štítkov na darčeky. Možno skúsim skrotiť svoju závislosť na zápisníčky a jeden si vyrobiť. Ani nie tak celkom pre seba.
No také to "echt" ešte pred vianočnými Vianocami 24tého, budú viedenské vianočné trhy. Juhú!
Mám to ja malé-veľké sny.

Čo vy a Vianoce? Už vás chytajú za nohu? :)

S láskou,
T.

Jedna strašne "umelecká" fotka z môjho 2,0 MP foťáku na mobile - vrbovský zamrznutý rybník.


pátek 3. října 2014

En plein air.

"Plenér (starší pravopis plein-air alebo plain-air; po francúzsky en plein air) je maľovanie vo voľnej prírode priamo pred krajinným motívom alebo obraz takto namaľovaný. Maliarsky smer zdôrazňujúci plenér sa volá plenérizmus."

Nechce sa mi písať to otrepané "a sme doma!". Snáď by stačilo len sme.
Po krásnych štyroch (a 1/2) dňoch to jednoducho muselo prísť. Ešte pred dvanástimi hodinami sme večerali, aby sme potom mohli pozerať film a ešte neskôr vystrájať, spievať, tancovať...robiť bordel. Taká fajn partia sme boli. Samozrejme, nemôžem povedať, že sme vychádzali úplne každý s každým, to je nonsens, ale nebolo to až tak zlé.

Trochu som si v sebe upratala. Aj dnes, aj včera, aj každý dnes. Zatiaľ len niekoľko poličiek, no polička k poličke a máme celú skriňu. Alebo knižnicu.
Tak sa pokochajte ďalšími fotkami. Jedno dobrodružstvo opúšťam(e) a do ďalšieho sa vrhám(e).



















A čo sme počúvali? Napríklad toto:



čtvrtek 2. října 2014

Mordorček.




Portrétové pokusy


Kreslenie svetlom







 P.S.: Mordorček = názov spolužiačkinej práce



úterý 30. září 2014

Plťka, more.

Dnešný deň bol krátky. Budíček máme o pol siedmej, raňajky, kreslenie, obed, kreslenie, voľno, večera, voľno, večierka.
Narozdiel od včerajšieho pastelu sme dnes zvolili techniku oleja. Znova sme mali krásne počasíčko a  tak sme šli kresliť poblíž Dunajca a to na tému Stromy. Večer sme si šli s kamarátkou trochu trénovať fotenie, presnejšie zistiť, čo sa ako používa a teda tie umelecké fotky zas tak umelecké zatiaľ nie sú. Takže to berme s rezervou.
Čo viac dodať. Je nám tu proste dobre.







Večerné parodovanie




A izbová nakoniec.




pondělí 29. září 2014

Tam, kde líšky dávajú dobrú noc

Na Červený Kláštor som mala vždy len dobré spomienky. Trochu som sa bála, že mi to školská akcia pokazí, ale už po prvom dni cítim, že to tak vôbec nebude. Počasie bolo prenádherné. Zrána sa dosť dlho držala hmla, no potom sa rozpadla a svietilo, vlastne presnejšie pieklo, slnko. Pevne verím, že sa to takto udrží aspoň do piatka.

Sme štyri krásky v dvojizbovej hotelovej izbe, dotyková lampička, mäkučká manželská posteľ, balkón a nááádherná krajina okolo. Pevný program, ktorý nie je tak pevný ako vyzerá a prísny učitelia, s ktorými sa vkuse rehoceš.

Dnešný deň sme si vlastne len rozdeľovali izby, boli na obede a maľovali v areáli Červeného kláštora. Alebo aj fotili. Teda v mojom prípade som to fotenie len parodovala. 
Ale! Fotiť sa pôjde čoskoro. Keď sa nám nabijú foťáky. Naša Lenka, druháčka Lenka, p.uč. Kotorová a ja. Bude to vtipné. Neverím vo veľký zázrak, ale snáď sa mi podarí aspoň niečo obstojné nafotiť.

















čtvrtek 18. září 2014

Have I gone mad?

The Mad Hatter: Have I gone mad?
[Alice checks Hatter´s temperature]
Alice Kingsley: I´m afraid so. You´re entirely bonkers. But I´ll tell you a secret. All the bes people are.

V poslednom čase je všetko tak nejak ťažšie. Hm, v drvivej väčšine si za to v podstate môžem sama. Celkom naschvál a s plným uvedomením si možných následkov sa snažím, pekne, no nepresne povedané, odosobniť. Od čoho? Tak všeobecne. Od udalostí, zbytočných informácií, hlúpych strachov, bolestí a aj od ľudí. Vlastne, hlavne od ľudí.
Prakticky, štve ma, že som viac netlačila na ročný projekt v  Lotyšsku. Zo stránky EVS a ľudí z Lotyšska som to mala vo vrecku. Zo stránky školy a mamky som mala, obrazne povedané, červenú pečiatku na líci nech sa spamätám. Ale čisto z môjho pohľadu, bodlo by mi niekam zmiznúť.

Nuž, ale nebudem zbytočne pesimistická. Práve som dočítala peknú knihu (hoci to bol len ďalší romantický žvást), o týždeň idem na týždeň do Červeného kláštora, čo beriem ako čistý relax a šancu na akési znovuzrodenie, no a aj s divadlom to vyzerá tak, že si celkom zahrám.

A teším sa na zimu! Ach, ja sa úžasne teším na zimu. Farebný šál na krku, vŕzganie snehu pod nohami, romantické prechádzky po parku, keď na nos padajú vločky a horúca čokoláda v obľúbenej kaviarni, keď vonku bude mrznúť. Asi je to až príliš optimistická predstava, ale dajme tomu. Snívanie ma baví.
A kým nasneží, bude všetko tak ako má byť.