Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

pondělí 25. srpna 2014

Spočítaj ma.

Koľko krát ma naozaj je?
Ja viem. Taká Timka ako ja je na svete len jedna. Jediná, jedinečná,...

Aká som taká som
Som jednoducho žena
Keď sa mi zachce smiať
Smejem sa ako pojašená
(Jacques Prévert - Aká som taká som)


Moja mamka vraví, že som všade. Nemá to rada. Ja totižto "musím" byť na (takmer) každej akcii. Či už skautskej, či organizovanej našim mládežníckym parlamentom alebo na hocakej. Proste ma to baví. Som to ja. Vraj som všade, no len nie tam kde mám byť. Ale to je podľa mňa subjektívny názor každého, kto ma práve niekde potrebuje.

Tak znova.
Koľko krát ma naozaj je?

Som doma, som v lese, som na koncerte, som v obchode, som na puťáku, som v knižnici, som stopárka na kraji cesty po boku s nejakým borcom, som kamoška na telefóne trčiaca niekde na organizačnom stretku čohosi.
Poznávacie znamenie? Sukňa a trekové topánky. Najlepšie v jednej kope. Strapaté vlasy, dva dredy a úsmev od ucha k uchu. Keď ma stretnete pravdepodobne si budem spievať.

Tak znova.
Koľko krát ma naozaj je?

Spočítaj ma.


sobota 23. srpna 2014

Majáky.

Ten pocit keď prší a ty kráčaš po lesnej cestičke. Spomaľuješ krok a počúvaš príbeh, ktorý ti rozprávajú stromy. Kvapky dopadajú na listy, odrážajú sa a dopadajú na tvoju tvár a ruky. Končeky prstov ti šteklí vysoká tráva. Nevidíš ďaleko pred seba, valí sa tam hmla, v ktorej sa pomaly strácaš aj ty. Cestu ti udávajú len nízke stĺpy žiariace červenou, ako majáky uprostred zeleného mora listov. A keď vyjdeš z lesa, otvára sa ti pohľad na dych vyrážajúcu krajinu. Vtedy si uvedomíš, že hoci si na opačnej strane republiky, stále si doma.

-
,,Máš strach z neznáma, ale i křišťálovou jistotu, že domov máš všude. Zabloudit nemůžeš, všechno nosíš s sebou, kam dojdeš, tam je tvůj cíl. Stříbrně pofukuje, oko se nikde nezachytí. Z cizích lesů vane chlad, kdesi v nich je tvoje dnešní lože, je tam i voda, které se napiješ.
 Všude čeká neznámé. Dlouho bys seděl ve smilce s kamenem pod zády, ale je nutno se rozhodnout, večeru tmavne kožich. Vstaneš, jako zvíře chytáš vítr nozdrami. Pak přijde okamžik svobody, který nelze zaplatit, přiletí jako šíp. Náhle víš, kam půjdeš.
Neznámo před tebou, neznámo za tebou, vstříc ti běží jen tchoří tlapky noci. Sladká, nebeská vteřina svobody!"
(Miloslav Nevrlý - Karpatské hry)
-

Poviem vám, posledné dni som si užívala na maximum. A čo som sa vďaka nim naučila?
Že meškanie na puťák sa dá expresne dobehnúť, že pršiplášť nie je prežitok a že sa lesa netreba báť. Ďalej, že treba veriť turistickým značkám a nie vždy sa oplatí vyberať si zdanlivo najlepšiu cestu - práve tá vás môže doviesť do paže. A tiež, že sa netreba uspokojiť s prvým čo nájdete, ale oplatí sa zájsť za roh a objaviť niečo lepšie. A viete čo? Stále sa nájdu dobrí ľudia, ktorí vás pozvú k sebe domov len tak.

A teraz mi zazlievajte, že radšej behám po vonku ako sedím za počítačom!

Na Kremenci. 



pondělí 28. července 2014

ako sa chodí na huby.


,,S nohama křížem a s rukama za hlavou 
koukám nahoru na oblohu modravou,.."

Som doma. Príliš skoro na to, aby to bolo pekné. Keď som dnes ráno sedela v buse, mala som chuť z neho vyskočiť a utekať späť. Ale čo už. Prakticky ma nikto nedonútil prísť skôr, mohla som ostať, ale to by vzhľadom k okolnostiam nebolo vhodné. No verím, že sa tam v blízkej budúcnosti ešte zjavím. A prečo?

Pretože keď vchádzaš do dvora, už pri bráne ťa zdraví naša Sindy, o pár sekúnd na to vybehnú mačky a keď vojdeš do domu sú tam starí rodičia. Vítate sa, tak preventívne a hlavne z lásky rýpnete do deda, rozprávate sa o všetkom možnom, pučíte čo vám babka postaví na stôl a potom pohodička. A ako sa chodí na huby? Takto: ,,Dedo? Nechcelo by sa ti ísť zajtra na huby?" A dedo celý šťastný plánuje ako pôjdeme na omšu o 7:30 a po omši na huby. Priznávam, neboli sme nakoniec. Ale plán bol.
Potom si užívaš kľudnú nedeľu, vytiahneš knihu a lavičku na záhradu, kde ťa obžierajú barany, kačky robia humbuk pri potôčiku, včely lietajú z úľa a do úľa a počuješ len šum stromov a občasné auto na neďalekej ceste. A potom príde ujo na motorke, vezme ťa "trochu sa povoziť" a zrazu sa začína Hra o život, týchto prázdnin už druhá. Ale to je iná kapitola..


úterý 27. května 2014

,,Maj sistr, fri dolars.."

Dnes v noci sme docestovali z Izraela.
Bola to krutá cesta. Teda aspoň tá z Viedne do Kežmarku. Nijak raz som sa nevedela uložiť. Okrem toho som mala sukňu a som presvedčená, že už nikdy nebudem cestovať v sukni kratšej ako po zem. Ale pozitívum je, že som sa naučila ako spať v buse. V Izraeli som spala v uličke, no do Kežmarku som sa natrepala na zem medzi sedačky (kam sa väčšinou vmestia len nohy a malý batoh) a bolo mi fajn.

Ak by som mala napísať všetko čo som v krajine mlieka a medu zažila, tak by z toho bol mega dlhý článok. Ale môžte si byť istý, že toho bolo veľa a bolo to krásne.
Napríklad putovanie púšťou, skvelé osvieženie vo vodopáde, kde na mňa potom kričala rangerka, že je to "forbidden", stopovanie na pleciach na mieste, kde je tabuľa zakazujúca stopovanie na pleciach, párty s políciou na pláži, kúpanie sa v Mŕtvom mori a v Tiberiadskom jazere, nocovanie na Jeruzalemských strechách, nočné uličky a večne sa ponáhľajúci ortodoxní židia, momenty ťažké, smiešne, romantické, únavné, chvíle keď spíš a popritom raňajkuješ, chvíle keď sa môžeš dotýkať skál a vidieť miesta, ktoré videl On.
A pomedzi všetok ten cirkus a behanie z miesta na miesto zisťuješ, kto je tvoj priateľ a tiež s kým až taký priateľ nie si a snažíš sa to meniť.

No a potom, keď príde čas odchodu, vymýšľaš kadejaké spôsoby ako si tam predĺžiť pobyt, pretože tá hlučná, príliš osvetlená krajina, plná (sympatických) vojakov a nesplnených snov, ti tak nejak prirástla k srdcu a nechce sa ťa pustiť.